,,Ja ani sestra sme rodičov už nikdy nevideli. Zostali sme sami. Ale počas väznenia v perníkovej chalúpke sme sa niečo naučili. Po prvé: Vyhni sa domom z perníka. A po druhé: Ak chceš zabiť čarodejnicu, spáľ ju. Niekto tvrdí, že všetky čarodejnice nie sú zlé. Že ich moc môže byť využitá na konanie dobra. Ja vravím, nech zhoria všetky!“
O pätnásť rokov neskôr... V bavorskom mestečku Augsburg sa začali strácať deti, v čom mali údajne mať prsty čarodejnice. Ľudia, ktorí celé mesiace žili v strachu a v zúfalstve by prijali akéhokoľvek vinníka. Berringer, postarší šerif tohto malého pochmúrneho mesta, to využil a začal celú vec riešiť bez toho, aby vedel, ako pravú čarodejnicu rozoznať. Bol to muž mohutnej postavy s výraznými črtami tváre, na ktorej sídlil pár malých, nepriateľsky pôsobiacich sivých očí a úzke pery zakryté hustými fúzmi pod veľkým nosom. Prešedivené vlasy mal nahladko začesané dozadu. Už na prvý pohľad u ľudí vzbudzoval rešpekt a strach. Obeťou jeho zúfalej snahy objasniť tieto zmiznutia a vydobyť si tak úctu u obyvateľov mesta sa stala žena z neďalekej dedinky, ktorú Berringer zatkol a rozhodol sa upáliť ju pred celým mestom. Štyria mohutní chlapi, šerifovi pätolizači, ju priviedli na malé námestie, aby ju mohol šerif verejne obviniť. Zhromaždili sa tam takmer všetci obyvatelia Augsburgu aby videli upálenie ženy, ktorá má na svedomí ich nešťastie. Prekrikovali sa a hrozivo mávali tlejúcimi fakľami. Berringer sa postavil pred ľudí a hrubým, mohutným hlasom zvolal: ,,Po týždňoch života v strachu sme konečne dolapili tú, ktorá je zodpovedná za všetku hrôzu a za zločiny, ktoré postihli Augsburg a jeho obyvateľov.“ Hrozivým pohľadom zazrel na vystrašenú ženu a vyhlásil: ,,Obviňujem túto ženu z čarodejníctva!“ ,,Prestaňte!“ zakričal niekto spomedzi prekrikujúcich sa ľudí. Všetci zrazu stíchli a spozorneli. Z davu sa vynoril starosta mesta, Engleman. Malý, útly muž sa postavil pred šerifa, otočil sa k ľuďom a súcitným hlasom prehovoril: ,,Počúvajte ma. Ako váš starosta veľmi dobre viem, že veľa z vás prišlo o svojich milovaných. Ale túto ženu nemôžeme len tak upáliť. Prv potrebujeme dôkazy!“ Tvrdohlavý a nerozvážny šerif však starostu prerušil, vyhlásil, že dôkazy sú jednoznačné a naďalej chcel obvinenú ženu upáliť. Ľudia sa opäť začali prekrikovať a čoraz väčšmi s ním súhlasili. Zrazu vrava a rozruch utíchli a po celom námestí nastalo úplné ticho. Šerif na zátylku pocítil hlaveň zbrane. Zbledol ako krieda a od strachu sa nezmohol na slovo. ,,Nechajte ju ísť, lebo sa váš šerifovský mozog rozprskne po všetkých tých sedliakoch,“ ozval sa rázne ženský melodický hlas spoza jeho chrbta. Berringer sa pomaly otočil. Výzor sebavedomej, mladej ženy, ktorá ho ohrozovala na živote ho ohromil. Mala vysokú a štíhlu postavu, peknú tvár s plnými perami a veľkými hnedými očami, ktorých prenikavý pohľad sa upieral priamo naňho. Jemné tmavohnedé vlasy mala zapletené v úhľadnom vrkoči, ktorý jej siahal až po pás. Oblečená bola v úzkych kožených nohaviciach a upnutom zelenom korzete s hlbokým výstrihom a šnurovačkou na zadnej strane. Na krku sa jej hojdal prívesok v tvare kruhu zavesený na striebornej retiazke. Pás mala obopnutý tenkým opaskom s puzdrom na zbraň a obuté mala vysoké čižmy na opätku. V jednej ruke držala zvláštnu kušu zdobenú ornamentami, v druhej zbraň, ktorou mierila na preľaknutého šerifa. Po chvíli z davu vyšiel pohľadný, mladý muž, ktorý bol o čosi vyšší a fyzicky zdatnejší ako ona. Mal súmerné črty tváre, chladné zelené oči, úzke pery a krátke tmavohnedé vlasy. Oblečené mal kožené nohavice, koženú vestu obopnutú širokým opaskom a kožený kabát, ktorý mu siahal až po lýtka. Obuté mal obnosené čižmy a rovnako, ako jeho spoločníčka, mal na predlaktiach priliehavé kožené návleky. V ruke držal brokovnicu nevšedného tvaru zdobenú početnými ryhami, ktorou mieril na šerifových poskokov. Napokon sa otočil k obvinenej žene, ktorá si ho zmätene prezerala. Bola mladá, vysoká a štíhla. Mala veľmi peknú tvár posiatu drobnými pehami a dlhé ryšavé vlasy, ktoré jej v jemných vlnách splývali na lopatkách. Zahľadel sa na ňu prísnym pohľadom a spýtal sa jej na meno. ,,Som Mina,“ odpovedala jemným roztraseným hlasom. ,,Nemusíš sa báť,“ pošepol jej, pousmial sa a skúmavo pozrel do jej vystrašených, nezábudkovo modrých očí a do úst, ktoré lemovali pekné plné pery. ,,Ak je žena naozaj čarodejnica, nedokáže to zatajiť. Usadí sa na nej hniloba, ktorá je viditeľná na jej zuboch, koži a v očiach. Toto nie je čarodejnica,“ vyhlásil rozhodne a postavil sa pred Minu v obrannom postoji. Jeho spoločníčka pokračovala: „Som si istá, že šerif sa vás pokúšal iba chrániť, ľudia, ale váš starosta konal veľmi múdro. Najal nás!“ ,,Volám sa Marienka.“ predstavila sa po krátkej odmlke. Pohľadom spočinula na svojom spoločníkovi a dodala: ,,Toto je môj brat Janko.“ V tej chvíli sa priestorom ozval vzrušený šepot a vrava. Ľudia si súrodencov zvedavo premeriavali a v očiach sa im zračila nedôvera. ,,Ak sú vaše deti stále nažive, nájdeme ich a privedieme späť,“ ubezpečila ich Marienka. Obyvatelia mesta však ich pomoc odmietli a naďalej chceli Minu upáliť. ,,Zabitie nevinnej ženy vám deti nevráti! Ak jej niekto ublíži, porátam sa s ním!“ vystríhal ich Janko. Sklamaní ľudia sa na jeho príkaz rozišli a námestie zostalo takmer prázdne. ,,Myslím, že môžeš ísť,“ povedal Mine, keď rozruch utíchol. Tá sa poďakovala, rozbehla sa preč a stratila sa v uliciach. Berringer sa snažil protestovať, ale neúspešne. Začal sa teda rozkrikovať, urážať všetkých naokolo a keď Marienku nazval cundrou, odpovedala mu jej päsť. Janko sa iba pobavene prizeral, ako šerif so zlomeným nosom a jeho stráž urazene odchádzajú z námestia.